Minule som sa zapojila do diskusie k jednému rozhovoru. Výsledok? Maximálne znechutenie nad niektorými ľuďmi (a o štyri dni zapálené hrdlo a kôš plný vreckoviek).
Vždy som si čítala veľa článkov na internete, nie vždy som si pozerala diskusie k ním, a už vôbec ma nenapadlo ako by sa mohli cítiť ľudia (o ktorých sa píše) alebo ich blízki po prečítaní toľkej negativity (alebo "odpadu"?) natlačenej do pár riadkov. Tým chcem povedať, že som samozrejme mala tú česť si to vyskúšať na vlastnej koži.
Rozhovory o ľuďoch pracujúcich v treťom sektore zväčša vyvolávajú v nás ostatných ako inak, aj pobúrenie. Dávate peniaze do rúk cudzím a nemáte záruku, či pôjdu na správnu vec. Ale v čom je dnes záruka? Sú organizácie, kde ide veľa príspevkov na chod a propagáciu, sú organizácie, kde majú majitelia z príspevkov nový byt alebo auto, ale zato netreba hádzať všetko a všetkých do jedného vreca. Čuduj sa svete, dokonca ani v tejto dobe nie je všetko len čierne. Dávať na internet odsudzujúce názory (chápem, každý máme nejaký názor) bez akýchkoľvek faktov alebo overujúcich informácií len, aby sme dnes zarezali do živého a vytrhli sa z momentálnej nudy doma alebo v práci je nanajvýš pod úroveň, tak ako aj vyjadrovať sa o niekom, akoby sme ho poznali lepšie než sa pozná on sám.
A ďalšia vec. Anonymita. Prečo teda anonymne "nezlomiť niekomu väz"? Však keby niečo, nebude možné ukázať na nikoho prstom. Ako sa vyjadrili vekom a skúsenosťami ostrielanejší : "Na internete je to samý komplex." A nemôžeme sa diviť, však okrem Zuckerberga ;) nikto nevie, kto je na druhej strane monitoru. Možno len človek, ktorý si v realite nevie dupnúť nohou, zato na internete už rozbil mramorovú dlažbu, takže nechajme ho žiť. :)
Na záver už len tisíckrát overené navždy platiace : "Za dobrotu na žobrotu".
Vaša Pipi L
